I. Projekty sú novým spôsobom nadobúdania poznatkov:

Vo vyučovaní mnohých predmetov, aj informatiky, na stredných školách sme si zvykli, že sa preberajú učebné celky, cvičia cvičenia, a trénujú ich riešenia. Zdá sa to tak zaužívané a samozrejmé, že pre bežného učiteľa, a ani študenta to nie je žiadny problém. Takto to proste chodí. Ja si myslím, že častokrát sú úlohy na informatike ako vytrhnuté z kontextu. Drobné cvičenia väčšinou nepotrebujú kreativitu, skôr rýchlu odozvu. Ja chcem predstaviť vo svojej diplomovke iný prístup. Riešením predloženého problému z reálneho života sa pred nami otvára nová dimenzia nadobúdania poznatkov. Už sa nemusí študent nasilu prispôsobovať tempu a plánom učiteľa, ale samotná potreba dosiahnutia požadovaného cieľa privádza študenta k problémom, ktorým musí čeliť. Touto formou sa zdá poznatok o riešení problému zmysluplným a študent si ho ľahšie osvojí.

II. Rozdiel je v tempe, prístupe aj hodnotení:

Mladá generácia je veľmi bystrá a tak je dnešný učiteľ tlačený k tomu, aby študentovi odovzdával mnoho poznatkov, inak sa zdá, že časom na hodinách snáď plytvá. Šikovnejší sa nudia a pomalší nestíhajú. Pri projektoch sa študent má možnosť zamerať na časť problému, ktorá ho zaujíma a baví najviac a na nej popracovať a preukázať svoje schopnosti. Správne vedenie učiteľom ho môže motivovať k dosiahnutiu lepších výsledkov a k zdokonaleniu sa v danej oblasti. Už sa nehodnotí výkon podľa predstáv učiteľa, čo všetko by mal spamäti ovládať študent. Zdalo by sa, že projekty sa ohodnotia ťažšie, čo bezosporu je pravdou. Veď ťažko možno porovnať, či chutí lepšie jablko alebo hruška. Preto treba viesť projekt vhodne a ešte pred začiatkom sa poriadne zamyslieť nad dôležitou časťou a to zvoliť spôsob hodnotenia. Navrhujem, aby sa nehodnotila iba výsledná fáza produktu a to dokonca iba po obsahovej stránke ako to už v bežnom vyučovaní býva.

III. Moja skúsenosť:

V školskom roku 2004/05 som mala príležitosť už po druhý rok učiť na gymnáziu Novohradská. Učila som časť maturujúcej triedy, ktorá ale z informatiky nematurovala. Moji študenti sa v bežných uživateľských softvéroch už vedeli slušne orientovať a učiť ich netriviálne špeciálne funkcie v daných programoch som považovala za zbytočné. Preto som sa rozhodla, že by im mohlo byť prospešnejšie zažiť atmosféru, kde nevedia jednoznačne odpovedať na položené otázky, ale musia tvorivo k riešeniu prísť sami.

IV. Učiteľ a študent:

Ak je mojou úlohou, ako učiteľa, vycvičiť profesionálnych robotov, tak zvolím bežné postupy výučby. No pre mňa je škola miestom, kde sa mladý človek učí prežiť v reálnom svete, učí sa riešiť konflikty so spolužiakmi a tiež si formuje svoje názory a svoj charakter. Vo svojom veku sa stretáva s množstvom reálnych problémov a škola mu často nevie pomôcť sa v nich orientovať a zvoliť si vlastnú cestu. Určia sa pravidlá, nad ktorými má moc len subjektívny názor učiteľa. A ten sám bojuje s tým, aby vo svojom rebríčku hodnôt nepostavil svoj predmet pred študenta. A tak sa zabúda, že mladý človek sa v prvom rade potrebuje učiť pre život a nie len pre vedomosti. Učiteľ musí v prvom rade milovať svojich učňov a v druhom rade byť presvedčený o potrebe ovládania jeho predmetu učenia. Vtedy sa je ochotný obetovať a aj cez rôzne prekážky si nájsť cestu k študentom, pochopiť ich problémy a vybudovať si vzťah dôvery.

V. Charakter učiteľa:

Som presvedčená, že aby mohol učiteľ dosiahnúť výborné výsledky u žiakov, je potrebné, aby mu študenti dôverovali. Tiež zapálenie je veľmi dôležité, pre svoju nákazlivosť. Keď je učiteľ spomalený, neistý, unudený, tak i jeho učni-študenti, to od neho chytia, naopak, keď dá najavo záujem o prácu, ktorú idú vykonať, tým skôr sa študent premôže, i keď sa mu to nemusí zdať zaujímavé. Keď chce učiteľ, aby sa jeho učeň nebál nových poznatkov, on sám musí byť ten, ktorý ich bude vyhladávať. Častou chybou je rezignácia učiteľa, tým nazývam čas, keď má učiteľ pocit, že už všetko vie a nepotrebuje sa už nič nové vo svojom obore učiť. Jeho predmet sa môže rýchlo stať nezaujímavým a nudným. Naopak učiteľ, ktorý je ochotný hľadať a skúšať nové poznatky a spôsoby vo vyučovaní môže obohatiť seba, svojich učňov a zlepšiť kvalitu predávania poznatkov. Hlavný rozdiel medzi študentom a učňom je ten, že študent študuje, to čo mu predložíme, ale učeň študuje svojho učiteľa a učí sa jeho príkladom. Byť učiteľom študentov je možno ľahšie, ale nikdy nedosiahne také výsledky ako keď sa zo študenta stane učeň, alebo lepšie povedané, kým učiteľ nezačne žiť to, o čom hovorí. Teda kým nebude vzorom pre študentov a to myslím aj v správaní sa. Niekomu to môže síce znieť ako filozofia a nie ako práca o projektovom vyučovaní, ale ja som presvedčená, že projektové vyučovanie nemôže viesť učiteľ, ktorý nie je zapálený.